Rozsiahly rozhovor s Jágrom o národnom tíme, majstrovstvách sveta a zlatých triumfoch

Už samotná fotografia je výstižná: Jaromír Jágr má ruky zdvihnuté k nebesiam a kričí od vzrušenia, pretože práve strelil gól vo štvrťfinále majstrovstiev sveta, z ktorého sa Fíni budú len ťažko dvíhať. Ale ani tá najlepšia fotografia nedokáže vyjadriť erupciu nadšenia, ktorá pred deviatimi rokmi vybuchla vo vypredanej O2 Arene po jeho úspešnom zásahu. “Pre mňa je to nezabudnuteľný zážitok. Boli to moje posledné majstrovstvá sveta a vedel som, že to môže byť môj posledný zápas. A jednoducho som odohral dobrý zápas,” spomínal Jágr v rozsiahlom rozhovore.

Rozhovor vznikol v stredu v centre Prahy počas jedinečného stretnutia hokejových legiend, medzi ktorými nechýbali Jari Kurri, Marián Hossa či Uwe Krupp. Hráči tam boli na propagácii májového šampionátu, na ktorom bude česká “68” uvedená do Siene slávy IIHF, a tak sa rozhovor točí okolo majstrovstiev sveta.
Videli ste ho dvakrát: Aké je to hrať majstrovstvá sveta doma?

Je to obrovský zážitok, ale aj obrovský tlak. Sú tu veľké očakávania od fanúšikov, ktorí sú v Česku hokejovými fanatikmi. V roku 2004 sme mali v novej aréne výborný tím, dokázali sme to v základnej časti, keď sme neprehrali ani jeden zápas. V poslednom zápase sme porazili Kanadu 6:2, čo nám dodalo obrovské sebavedomie pri vstupe do štvrťfinále. Tam sme hrali s Amerikou, ktorá v Ostrave skončila štvrtá, a museli sme cestovať. Myslím si, že tam bolo trochu podcenenie, alebo sme videli ďalej ako do štvrťfinále, ktoré sme viedli 2:0, ale prehrali sme v nájazdoch. Verím však v osud a rovnako sme vyhrali aj o rok neskôr vo Viedni. Tiež sme prehrávali 0:2, ale vrátili sme sa späť. Všetko zlé je na niečo dobré.
NHL

Bolo ťažké získať tam zlaté medaily. Keď vidíte zostavu, s ktorou sem Kanada prišla, možno mali lepší tím ako na olympiáde. Boli tam Crosby, Seguin, Spezza, Eberle, a napriek tomu ani raz neprehrali. Do poslednej chvíle som nevedel, či budem na turnaji hrať. Sezónu som strávil v New Jersey a príliš sa mi nedarilo, až kým ma nevymenili na Floridu. Tam som ožil, strieľal som góly a dostal som sa na majstrovstvá sveta. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí, aké som mohol urobiť.
Eufória?

Užíval som si to vďaka fanúšikom, ktorí mi dávali najavo, že si vážia, že som tu, pri každom striedaní v každom zápase. A povzbudzovanie špeciálne pre mňa bolo niečo neuveriteľné, niečo, čo by som prial zažiť každému. A zažil som skvelé štvrťfinále, v ktorom som strelil tie dva góly. To je zápas, o ktorom sa hovorí, že je vždy kľúčový, či už je úspešný, alebo nie, pretože vám dáva šancu získať medailu. Bohužiaľ, v semifinále sme narazili na Kanadu, ktorá bola o niečo lepšia. Odohrali sme však proti nim slušný zápas.

Nemôžete porovnávať ceremoniál, ktorý trvá päť minút, so zápasom. A tých je počas šampionátu deväť. A nemôžete to porovnávať ani s Pittsburghom teraz. Sám som tam bol a takúto udalosť nemali od čias Maria pred 20 rokmi. Do Siene slávy ide sedem hráčov, je to každý rok. To, čo sa stalo v Pittsburghu, je jedinečná vec.

Aj v Pittsburghu ste spomínali, že pre chlapca z Československa bol najdôležitejší národný tím a majstrovstvá sveta. Ktorý zo šampionátov ti utkvel v pamäti?

Na NHL sme sa ako chalani veľmi nesústredili. Keby som na šampionáte v roku 1990 nebol v miestnosti s Holasom (Robertom Holíkom), absolútne by som netušil, čo je to NHL. On mal všetky The Hockey News, od neho som sa učil NHL. Bol to môj prvý šampionát, kde nikto do poslednej chvíle nevedel, či idem ja alebo celá lajna (mladých pušiek). Robert Reichel aj Holík boli v tom čase lepší hokejisti ako ja. Tréner Pavel Wohl sa však rozhodol zobrať celú formáciu, čo mi veľmi pomohlo, inak by som sa na turnaj nedostal. Nasledovala éra Pittsburghu, s ktorým som sa vždy dostal do play-off, takže šanca ísť na šampionát bola minimálna. Skôr takmer žiadne.

Keď som išiel do Ruska, mal som väčšiu šancu. Môj prvý titul majstra sveta prišiel v roku 2005, počas výluky v NHL. Viedeň bola najlepšia, aká mohla byť. Mali sme však výhodu, že sme na rozdiel od Kanaďanov a Američanov hrali celú sezónu. Kanaďania, aj keď sa dostali do finále, neboli takí vyškrabaní ako my.

A potom je tu rok 2010. český zázrak na ľade?

Dalo by sa povedať, že náhoda. Ale my sme sa dostali do situácie, keď sme mali nôž na krku a nebolo inej možnosti, ako vyhrať posledné tri zápasy, aby to nebola najväčšia hanba v histórii. Keď hráte pod takýmto tlakom, ten strach z neúspechu – aj keď nemám rád slovo “strach” – vás stmeľuje; a bol taký silný, že sme si domov odniesli zlato.
Nezabudnuteľný je už váš prejav po prehre s Nórskom. Spomínate si naň?

Často si však myslím, že bol zle pochopený. Bol som plný emócií, možno som sa vyjadril nepresne. Vadilo mi, že po prehre s Nórmi začali novinári do tímu šiť, že nie je dosť dobrý. To bolo nespravodlivé. Tí hráči vydali zo seba maximum. To, že nemáte kvalitu a nemali ste šancu, neznamená, že ste zlí. Chcel som chlapcov chrániť. A povedal som, že to hráči by mali byť kritizovaní. Niekto vnímal, že kritizujem hráčov, ktorí tam boli, a to ich motivovalo. Nie! Chcel som ich brániť. Keď sa pozriem späť na zápasy, kvalita tam bola. Súperov sme neskôr prehrávali, boli sme lepší ako Švédi, Fíni. Ale kým sa do toho hráči dostali, pretože mnohí z nich boli na šampionáte prvýkrát, chce to čas.

Ale na skrátenú hru 3 na 6 v závere finále ste sa nepozerali, však?

Áno, to bolo o šťastí. Ale naša bojovnosť bola taká, že hráči padali na strely na bránu. Keby dostali strelu do hlavy, tak by sa nerozbehli. Mužstvo bolo dobre poskladané a jeho túžba a vôľa po víťazstve bola neporovnateľná.

Prečo nie? Dostali šancu podpísať zmluvy v lepších ligách. Veľa hráčov odišlo do KHL, ktorá bola suverénne druhou najlepšou súťažou na svete, zarobili veľké peniaze. Získali sebavedomie, možno chuť vyhrávať, aby som spomenul Ružu. Boli tam dobrí hráči, len sa o nich nevedelo. Práve začínali.

Aké sú ich tohtoročné šance na medailu?

Nemôžete niečo hodnotiť, ak neviete, aké budú súpisky. Som zvedavý, aká silná príde Kanada, Amerika. Termín sa posunul o týždeň, čo má výhodu, že môžu hrať aj tí, ktorí vypadnú v prvom kole Stanleyho pohára. Ale zase nemajú kempy v zámorí. Tí hráči, ktorí skončia po základnej časti, sa musia živiť sami. Keď vypadnete s tímom, chcete si oddýchnuť, odídete niekam s rodinou a o mesiac musíte opäť začať hrať. Ale zase, Praha ich sem láka, je to krásne mesto a má dobrú povesť.

Nemyslím si, že by to bol problém. Potrebujete rozdielového hráča. To je Pasta alebo Nečas. Pasta je niekde inde. Potrebujete niekoho, kto vám to dokáže vyhrať. Problémom nebudú brankári, máme veľa dobrých brankárov. Dokonca aj hráči z Európy alebo z extraligy môžu hrať. Naša konkurencia sa zdvihla. Chlapci, ktorí boli v KHL, sú v Česku. Tréneri mali možnosť ich vidieť, vyskúšať si ich, boli spolu. Nemôže sa stať, že zrazu prídu hráči z NHL, takže všetci z kempu odídu. Niekedy to naruší chémiu tímu a nie vždy je to na prospech veci. Pribudne pár hráčov z Ameriky, ale jadro zostane od začiatku.